“KAMEŇ MÁ BYTIE, ALE NIE ŽIVOT”

Kameň - materiál, ktorý sprevádza človeka od doby, od kedy si uvedomil svoju vlastnú existenciu. Dávno pred prvými pokusmi v oblasti metalurgie kovov, bol kameň nástrojom, pomocou ktorého pravekí lovci a zberači získavali potravu.

Počas nepriaznivých poveternostných podmienok, kamenná jaskyňa slúžila ako dočasné útočisko. Kameň bol rovnako nenahraditeľný pri zakladaní ohňa alebo v neskorších dobách pri budovaní stálych príbytkov.

Kameň taktiež zohrával veľmi dôležitú úlohu v duchovnom živote našich predkov. Z chladnej horniny vznikali modly, talizmany, ale budovali sa aj svätyne a chrámy. Pod vedením architektov, ktorí zhmotňovali myšlienky, pocity a predstavy, vznikali pretváraním a tvarovaním kameňa architektonické skvosty a stavali sa najkrajšie stavby sveta. Najmonumentálnejší a dodnes jediný div starovekého sveta, pyramídy, pretrvali tisícročia vďaka materiálu, ktorý je tak bežný a pritom tak výnimočný. Ako vraví známe arabské príslovie: “Človek sa bojí času, ale čas sa bojí kameňa”.

Práve transformácia myšlienkových pochodov jednotlivca viedla k vzniku “dekoračného kameňa”.

V súčasnosti predstavuje kameň jednu z najdôležitejších surovín, ktorá sa využíva takmer v každom priemyselnom odvetví. Je základnou surovinou pre oblasť stavebnej praxe, pričom sa z neho získava široká škála výrobkov.

Mramor

Mramor alebo kryštalický vápenec, je premenená hornina skladajúca sa z 95 % kryštálov karbonátov, najčastejšie kalcitu (CaCO3). Zvyšných 5 % tvoria rôzne silikáty, ílovité hmoty, limonit, grafit, prípadne aj ďalšie minerály a organické látky, ktoré zafarbujú pôvodne biely mramor. V technickej praxi sa termín mramor používa ako označenie akejkoľvek dobre opracovateľnej a leštitelnej karbonátovej horniny. Pomenovanie mramor zaviedol v roku 320 pred Kr. Theofrastos z Eresu a vychádza z gréckeho výrazu marmaros (iskrivý).

Ide o dekoračný kameň, ktorý po tisícročia využívali a dodnes využívajú mnohé kultúry. Panuje mylná predstava, že mramor ma jednotnú farbu a podobu. Mnohí ľudia si pod pojmom mramor predstavujú biely materiál so sivými žilkami. Avšak tento ušľachtilý materiál má rôzne farebné a vzorové variácie.

Staroveký Egypt

Napriek tomu, že hlavným stavebným materiálom starovekého Egypta bol vápenec, zohráva mramor dôležitú úlohu v dekoračnom a výtvarnom stvárnení úžitkových, ale aj rituálnych predmetov. Faraónov a vysokú elitu vtedajšej doby, sprevádzal v posmrtnom živote práve mramor. Vyrábali sa z neho na veľmi vysokej remeselnej úrovni “kanopy”, resp. obradné nádoby, do ktorých sa v procese mumifikácie pietne ukladali telesné orgány, aby mohli v neporušenom stave sprevádzať jednotlivca na druhý svet. Pohrebnú výbavu okrem toho dopĺňali aj rôzne flakóny, amulety ale aj sošky, ktoré krásne vynikali v spojení s čistotou a jasom zlata.

Staroveké Grécko a Rím

Kultúra, ktorá drží prvenstvo v používaní mramoru. Mramor sa v tomto období používal v obrovských množstvách, či už pri stavbách verejných budov alebo súkromných rezidencií. Najznámejšie umelecké diela vyrobené z mramoru boli sochy, s dokonalým stvárnením ľudskej anatómie a pohybu. Dodnes môžeme obdivovať precíznosť starovekých Grékov, napríklad na slávnej soche “Méloská Venuša”, ktorú môžu návštevníci vidieť v parížskom múzeu Louvre. Trvácnosť tohto materiálu vidíme pri mnohých stavbách budovaných v neskorších obdobiach, hlavne počas stredoveku a renesancie, kde boli sekundárne použité časti rôznych antických pamiatok.

Stredovek a renesancia

Tradícia používania mramoru, ktorá pretrvala z antickej doby, naďalej pokračovala aj počas “raného” stredoveku, aj keď v menšej miere. Katedrály, kostoly, kráľovské paláce a mnohé iné stavby využívali mramor ako podlahu. Sochári naďalej preferovali tento materiál. V renesančnom období, ako už sám názov napovedá, Európa opäť hľadala inšpiráciu v antike, nie len vo forme humanizmu, ale aj v svetskom prostredí.

Mramor sa stal dôležitou súčasťou architektúry aj v iných kultúrach. Napríklad v indickej Agre môžeme dodnes obdivovať staviteľský um indických inžinierov 17. storočia, kedy kráľ Šáhdžahán dal pre svoju zosnulú manželku postaviť mauzóleum. Dnes ho poznáme ako novodobý siedmy div sveta pod názvom Tádž Mahal.

Novovek

Ďalší výnimočný architektonický počin predstavuje tzv. “mramorová loď” cisárovnej Cixi v Číne. Postavená bola v druhej polovici 18. storočia a zreštaurovaná v roku 1893.

Obľúbenosť mramoru môžeme pozorovať aj v 19. storočí, kedy mramor začal plniť aj funkčnú stránku. Šľachta si dávala vyrábať umývadlá, kvetináče, stĺpy, hodiny, či dokonca časti nábytku. Tendencia využívania mramoru pretrváva aj v 21. storočí a jej dôkazom je aj naša stránka, kde si môžete vybrať rôzne variácie tohto krásneho, dejinami prevereného materiálu.

Ónyx

Ónyx je mineralogicky chalcedón (mikrokryštalický SiO2). Je nepriehľadný, polopriesvitný, na reze vytvára farebné, zväčša biele pásy. Farebná škála je rôznorodá, pričom zahŕňa takmer všetky farby. Do biela sfarbený ónyx je známy ako achát, do červena ako karneol a v trojfarebnej kombinácií s červenohnedou vrstvou sa nazýva sardonyx. Existuje aj tzv. zlatý ónyx, ktorý je ale z chemického hľadiska už iným minerálom.

Rovnako ako predchádzajúce materiály, aj ónyx mal svoje využitie naprieč dejinami, avšak primárne slúžil na výrobu šperkov alebo iných dekoratívnych predmetov, ktoré mali veľmi vysokú estetickú hodnotu. Svoju popularitu má tento polodrahokam aj dnes. Svetoví dizajnéri siahajú po tomto výnimočnom materiáli ako po krásnej a ušľachtilej forme prezentácie vlastného estetického cítenia, tak aj prezentácie vkusu svojich klientov. Nezameniteľné uplatnenie má ónyx v šperkárstve a dokonca aj ako liečivé médium v ezoterike.

Staroveký Egypt a minojská kultúra

Počas druhej egyptskej dynastie bol ónyx používaný pri výrobe misiek, úžitkových a dekoračných predmetov. V známom minojskom palácovom komplexe Knossos, na ostrove Kréta, boli nájdené mnohé ónyxové predmety spojené s touto výnimočnou prvou civilizáciou vtedajšej starovekej Európy.

Stredovek, renesancia a novovek

Aj v tomto období bol ónyx v značnej miere používaný, primárne v šperkárstve, ktoré malo zvláštnu odnož nazývanú glyptika. De facto išlo o umelecké stvárnenie určitého výjavu alebo symboliky pomocou rytia. Takto dekorovaný ónyx bol následne vsadený do šperku.

Ďalšie využitie našiel ónyx v období umeleckého hnutia nazývaného Art Deco. Vyrábali sa rôzne podstavce, prevažne z brazílskeho zeleného ónyxu, ktoré v symbióze s rôznymi plastikami a sochami predstavovali a dodnes predstavujú vysoko hodnotené umelecké diela.

Samozrejme nemožno opomenúť ani architektúru, kde mal ónyx taktiež svoje špecifické uplatnenie. Slávny architekt Lodwig Mies van der Rohe, staviteľ ikonickej vily Tugendhat v Brne, si vybral tento materiál a použil ho ako deliacu priečku v hlavnej obytnej časti vily.

Travertín

Travertín je druh vápenca, ktorý vzniká procesom vyzrážania minerálov (uhličitan vápenatý) obsiahnutých v prírodných sladkovodných resp. minerálnych prameňoch. Z mineralogického hľadiska je zložený primárne z aragonitu, ktorý je prekryštalizovaný do trigonálnej modifikácie kalcitu. Najčastejšou prímesou býva limonit. Postupným vrstvením minerálov, vzniká porézny materiál, na povrchu ktorého sa zachytávajú rôzne machy, riasy a lišajníky. Následným prekrytím novou vrstvou, dochádza k farebným variáciám travertínu. Zaujímavosťou je, že čerstvo odlomený kameň je pomerne mäkký, vplyvom poveternostných podmienok však postupne tvrdne.

Najväčším náleziskom na svete je lokalita Tivoli neďaleko Ríma v Taliansku. Táto oblasť je bohatá na vulkanickú činnosť v súvislosti s blízkosťou sopky Etna. Antickým názvom mesta Tivoli bolo Tibur, práve počas antiky bol tento materiál známy ako “tiburský kameň”. Následne historickým vývojom vzniklo pomenovanie travertín. Prvú charakteristiku travertínu popísal okolo prvého storočia p.n.l. Marcus Vitruvius Pollio.

Na Slovensku sa vyskytujú travertíny prevažne holocénneho veku v okolí Ružomberka (Bešeňová, Lúčky), Levíc, Gánoviec, Sliača a Spišského Podhradia (Dreveník, Sivá Brada) a Vyšných Ružbachov. V Bešeňovej a Sivej Brade sa tvorí ešte aj dnes. Travertíny známe z okolia Levíc sa ťažili a boli známe ako levický zlatý ónyx, ktorý je pruhovaný. Na našom území sa nachádza niekoľko nálezísk travertínu, najznámejším je ale spišský travertín, ktorý bol v minulosti často využívaný práve v okolí Spiša. Budovali sa z neho napr. chodníky a cesty, dodnes zachované v Spišskom Podhradí alebo Spišských Vlachoch. Stavali sa z neho zábradlia (v Bratislave popri Dunaji), sochy, pomníky a pamätníky (Mohyla generála Štefánika), ale aj mestské budovy, ako je napr. mestský úrad v Spišskej Novej Vsi, hotel Kyjev v Bratislave a iné. Najhodnotnejšie dielo stredovekých staviteľov však predstavuje Spišský hrad, ktorý stojí na travertínovej kope, pričom je celý postavený výlučne z tohto materiálu a je zapísaný v svetovom dedičstve UNESCO.

Z archeologického hľadiska sú najznámejšou lokalitou Gánovce, kde ťažba travertínu prebiehala už od 80-tych rokov 19. storočia. Počas ťažby boli odkryté rôzne paleobotanické a paleozoologické fosílie. Unikátny nález pochádza z roku 1926, kedy bol objavený kraniálny (mozgový) výliatok lebky neandertálskeho človeka a následným revíznym výskumom boli nájdené odtlačky ďalších častí tela a nástrojov tohto zaniknutého druhu človeka.

Staroveký Egypt

Vzhľadom na fakt, že ide o relatívne dostupný materiál, bol vo veľkej miere využívaný v najranejších dobách našej histórie, už počas vlády prvej dynastie okolo roku 3200 p.n.l. Najväčší kameňolom Hatnub bol jeden z mnohých, kde sa ťažil travertín, známy aj pod pojmom Egyptský alabaster.

Jedná sa o najpoužívanejší ornamentálny kameň v tomto období. Podlaha mnohých chrámov bola vytvorená z travertínu, ktorý bol v egyptskom prostredí sfarbený do hneda, čím vynikal svetlejší interiér. Okrem toho bol travertín používaný na rôzne úžitkové a sakrálne predmety.

Staroveké Grécko a Rím

V dnešnom Turecku, v oblasti Pamukkale, leží staroveké mesto Hierapolis. Toto mesto dodnes obklopujú termálne pramene, ktoré sú vyhľadávanou turistickou destináciou. V okolí týchto prameňov vznikal biely travertín, ktorý starovekí obyvatelia Hierapolisu využívali takmer na všetky stavby. Zachovalo sa napríklad divadlo s krásne zdobeným javiskom a s 30timi dodnes neporušenými radmi sedadiel.

Podľa najnovších výskumov aj Rimania uprednostňovali travertín pred stavebne často používaným tufom. Dôvodom bola väčšia odolnosť, čo viedlo k ľahšej manipulácii pri transporte. Podobne ako mramor, aj travertín bol hojne používaný pri stavbe monumentálnych budov. Dokonca počas vlády cisára Augusta bol travertín “povýšený” do stavu ušľachtilého materiálu, čím sa stal najpoužívanejším kameňom pri budovaní prestížnych stavieb v najlukratívnejších častiach Ríma.

Príkladom je otvorené Marcellovo divadlo s kapacitou 17 580 miest na sedenie, postavené v roku 13 p.n.l., ktorého stavbu zadal Julius Caesar. Najznámejšou architektonickou pamiatkou a novodobým divom sveta z travertínu je Koloseum, ktoré bolo postavené v roku 80 n.l. na príkaz cisára Tita Flavia Vespasiana.

Obľúbenosť travertínu stúpla natoľko, že od prvej polovice prvého storočia sa začal používať aj na miestach, kde sa v minulosti využíval mramor, avšak kvôli jeho poréznejšiemu charakteru sa kamenári menej zameriavali na detaily, ako tomu bolo v prípade mramoru.

Novovek

Počas nadchádzajúcich období bol travertín medzi staviteľmi naďalej populárny. V 19. storočí sa začalo s výstavbou baziliky Sacré-Coeur v Paríži a dokončená bola v roku 1914. Bazilika bola postavená z Londýnskej variácie travertínu, ktorý počas rokov bledne a stáva sa jasnejším.

Dodnes je travertín veľmi obľúbený medzi dizajnérmi a architektmi. Dnes sa už nestavia z plných blokov ako tomu bolo v minulosti, používa sa vo forme tenkých obkladov, ktoré sa inštalujú v exteriéri pri obkladoch stavieb, ale aj v interiéri. Jeden z najkrajších druhov travertínu ponúka aj naša firma.

Granit (žula)

Granit, ale aj žula, je hlbinná vyvretá hornina, ktorá primárne obsahuje minerálne zložky, akými sú kremeň, biotit, plagioglas a draselný živec. Vznikla schladením magmy, čím sa stáva veľmi tvrdou a odolnou. Na Mohsovej stupnici tvrdosti sa nachádza hneď za diamantom a zároveň je najviac zastúpená v zemskej kôre. Na základe minerálneho zloženia, ktoré je veľmi ľahko vizuálne odlíšiteľné, by sa kremenno-živcové horniny mali súhrne nazývať ako granitoidné resp. granitické.

Názov granit pochádza z latinského slova grannum, čo znamená zrno. Tento termín prvý krát použil v roku 1596 A. Cesalpinus.

Staroveký Egypt

Rovnako, ako vyššie spomenuté prírodné kamene, aj granit mal svoje nenahraditeľné miesto v starovekom Egypte. Už pred piatimi tisíckami rokov Egypťania pri svojich výpravách narazili v Asuáne na oblasti s výskytom granitu. Vznikali obrovské ťažobné plochy a kameňolomy. Práve hojnosť výskytu tejto horniny ponúkala široké využitie, či už v profánnom, alebo sakrálnom priestore. S nadhľadom môžeme tvrdiť, že Egypťanov sprevádzal od narodenia, až po prechod na druhý svet.

Z granitu boli budované majestátne pyramídy (v závere boli stavby obložené hladkými, bielymi vápencovými platňami), chrámy, stĺpy, ale aj obelisky, pohrebné komory, sarkofágy a rôzne iné stavby a architektonické prvky. Proces ťažby bol veľmi náročný. Pomocou dlát a drevených kolov namočených vo vode (ktoré následne zväčšili svoj objem), dochádzalo k oddeleniu jednotlivých častí a následne boli sekundárne spracovávané.

Staroveké Grécko a Rím

Aj počas tejto etapy dejín bol granit využívaný pre svoju trvácnosť, tvrdosť a lesk. Antickí Gréci prebrali “know-how” od Egypťanov a Rimania zas od Grékov. Na tomto obrovskom území sa budovala hustá cestná sieť, potrebná na dobyvačnú politiku Rímskej ríše ako aj na prepravu tovaru.

Azda najzachovalejšou a jednou z najznámejších pamiatok antického sveta je rímsky Panteón, v ktorom sú použité dominantné prvky granitu. Pre svoje vlastnosti sa uplatnil aj v prostredí, ktoré je tak typické pre rímsky svet, v kúpeľoch, ktoré boli každodennou súčasťou antickej kultúry starovekých miest.

Stredovek, renesancia a novovek

Počas tohto obdobia dochádza k zdokonaleniu ťažby a techniky spracovania granitu, čím sa stáva bežným a masívne používaným materiálom. Stavali sa z neho obyčajné, jednoduché stavby, prepychové paláce šľachty a elity, ale aj kostoly, chrámy a kúpele.

V Spojenom kráľovstve dochádza koncom 18. storočia k distribúcii granitu do celého sveta a to vďaka priemyselnej revolúcii a vynájdeniu plavidla poháňaného parou. V 80-tych rokoch 19. storočia dochádza k zmene v používaní tohto materiálu. Granit sa začal výhradne používať ako pracovná doska, ktorá bola dostupná iba v niektorých farebných odtieňoch. Tým sa z materiálu stala luxusná komodita, ktorú si mohla dovoliť len bohatšia časť populácie.

Zatiaľ čo v minulých rokoch hralo v ťažbe granitu prím Taliansko, začiatkom 21. storočia vznikajú kameňolomy po celom svete. Zaujímavosťou je, že napriek výskytu granitu v USA, si táto mocnosť granit kupuje z Brazílie, čím pokrýva cca 50% spotreby tohto kameňa. Rozvojom globalizácie sa zahusťuje aj dopravná sieť, ktorá ovplyvňuje ceny tovaru. Granit sa stáva dostupným materiálom aj pre širokú verejnosť. Jednotlivé dosky sú opracovávané v miestnych kameňolomoch a spracovateľských prevádzkach. Hotový produkt je dopravený k zákazníkovi za pomerne priaznivú cenu. So stavebným boomom po roku 2000 nastáva ešte výraznejší dopyt po granite, stáva sa štandardným materiálom architektov, ktorí ho aktívne využívajú v procese tvorby kuchynského dizajnu. Rovnakým spôsobom je využívaný aj pri renovácii starších kuchýň. Na trhu sa nachádza rôznorodá ponuka farieb a štruktúr, ktoré ponúka aj naša firma.